Zlovestné tajomstvo jazera Anjikuni: Kam za jedinú noc bez stopy zmizla celá dedina aj s telami z hrobov?
Mrazivý november roku 1930 zmenil osamelú kanadskú divočinu na scénu jedného z najdesivejších prízrakov v histórii ľudstva. Skúsený traper Joe Labelle prechádzal závejmi hlbokého snehu smerom k dedine Inuitov pri jazere Anjikuni, pričom očakával teplý úkryt, praskajúci oheň a pohostinnosť miestnych obyvateľov. Namiesto toho ho však privítalo ticho, ktoré doslova trhalo ušné bubienky.
Labelle poznal túto komunitu veľmi dobre; bola to živá osada s desiatkami obyvateľov, ktorí sa živili lovom a rybolovom. Keď vstúpil medzi prvé obydlia, prvým varovným signálom bola úplná absencia štekotu psov, ktorí inak príchod cudzieho človeka hlásia na kilometre ďaleko. Nad dedinou sa síce vznášal dym z ohnísk, no ulice boli absolútne prázdne a mŕtve.
Keď traper vstúpil do jednotlivých stanov a chatrčí, stuhla mu krv v žilách. Na ohniskách stále viseli hrnce s jedlom, ktoré len nedávno dohorelo, a na stoloch ležali nedokončené práce, ako napríklad jelenie kože s zapichnutými kosťovými ihlami. Najviac ho však šokoval nález lovných pušiek opretých pri dverách, pretože žiadny obyvateľ arktickej divočiny by bez zbrane nevykročil do mrazivej pustatiny ani na jediný krok.
Všetko nasvedčovalo tomu, že ľudia opustili svoje domovy v priebehu jediného zlomku sekundy, ako kedy ich niečo vytrhlo z reality priamo uprostred rozrobených činností. Čo bolo však najdesivejšie, v čerstvom snehu okolo celej dediny neexistovali žiadne stopy po úteku či odchode. Desiatky mužov, žien a detí doslova zmizli do prázdna bez toho, aby zanechali jediný odtlačok či kvapku krvi.
