Mrazivá záhada jazera Anjikuni: Kam za jedinú noc bez stopy zmizlo 2 000 ľudí a prečo ostali hrnce na ohni?
Ľadový vietor bičoval pustatinu kanadskej tundry a teplomer ukazoval šialených štyridsať stupňov pod nulou. Skúsený lovec kožušín Joe Labelle sa v novembri roku 1930 predieral hlbokým snehom smerom k osade pri jazere Anjikuni, kde očakával teplo, pohostinnosť Inuitov a čerstvý čaj. Namiesto veselého štekotu psov a dymu stúpajúceho z komínov ho však privítalo ticho, z ktorého naskakovala husia koža aj najtvrdším chlapom severu. Dedina bola ponorená do nehybného, mŕtveho mlčania, akoby z nej sám čas vyfúkol všetok život.
Keď Labelle vstúpil medzi prvé príbytky, objavil výjav ako vystrihnutý zo zlého sna. V ohniskách stále tleli uhlíky a nad nimi viseli hrnce plné zamrznutého jedla, ktoré niekto pred pár hodinami pripravoval na večeru. V tme staníkov ležali nedokončené kožené odevy so zapichnutými kosťovými ihlami, akoby ich šičky odložili len na sekundu s tým, že sa hneď vrátia. Všade okolo boli stopy po bežnom, rozpracovanom živote, no samotní ľudia jednoducho neboli.
V osade žila početná komunita inuitských lovcov, no v túto noc sa obyvatelia vyparili bez jediného výkriku či stopy v snehu. Keby pred niečím utekali, zanechali by v hlbokej pokrývke otlačky nôh, no v okolí neboli žiadne čerstvé šľapaje okrem Labellových. Čo bolo ešte desivejšie, obyvatelia dediny nechali v obydliach to najcennejšie, bez čoho človek v neľútostnej arktickej divočine neprežije ani jedinú noc – svoje pušky a teplé kožušiny.
Svedectvo trapera, ktorému zamrzla krv v žilách
Joe Labelle nebol žiadny bojazlivý nováčik, ale chlap zvyknutý na brutálne podmienky, nebezpečné divé zvieratá a krutú realitu severu. Hneď mu bolo jasné, že žiadny Inuk by dobrovoľne neodišiel do mrazivej noci bez svojej zbrane. V inuitskej kultúre znamená puška život a jej zanechanie na mieste sa rovná rozsudku smrti. Lovca prepadla panika a uvedomil si, že sa nachádza na mieste, kde sa stalo niečo absolútne nezrozumiteľné a hrozivé.
