Pravda o Tutanchamónovom prekliatí: Čo v skutočnosti vraždilo bádateľov po otvorení hrobky?
V novembri roku 1922 sa v tieni Údolia kráľov odohral moment, ktorý navždy zmenil archeológiu. Britský bádateľ Howard Carter prestrčil triasavú ruku s plameňom sviečky cez malý otvor v zapečatených dverách a na otázku svojho mecenáša Lorda Carnarvona, či tam niečo vidí, vyriekol slávne slová: „Áno, vidím úžasné veci.“ Zlato, truhlice a nedotknutý poklad mladého faraóna Tutanchamóna vyrážali dych. Nikto z prítomných však v tej chvíli netušil, že spolu s nepredstaviteľným bohatstvom práve prebudili smrteľnú hrozbu, ktorá si čoskoro začne vyberať svoju krutú daň.
O necelých päť mesiacov neskôr zomrel financovateľ celej expedície, Lord Carnarvon, v káhirskej nemocnici za podivných okolností. Všetko sa začalo obyčajným štípancom od komára na líci, ktorý si pri holení nešťastne rozrezal. Nastúpila vysoká horúčka, zápal pľúc a celková sepsa organizmu. V momente, keď Carnarvon vydýchol naposledy, v celom Káhire záhadne zhasli elektrické svetlá a jeho milovaný pes v ďalekom Anglicku v tej istej sekunde divoko zaštekal a padol mŕtvy na zem.
Svetové noviny okamžite zaplavili senzačné titulky o magickej pomste starovekých kňazov. Správy o „Prekliatí faraónov“ sa šírili rýchlejšie ako mor a panika zasiahla aj najväčších skeptikov. Olej do ohňa prilial aj slávny spisovateľ Sir Arthur Conan Doyle, tvorca Sherlocka Holmesa, ktorý verejne vyhlásil, že Carnarvona zabili neviditeľní mágovia vytvorení faraónovými kňazmi na ochranu hrobky.
Senzácia, ktorá pobláznila svet a zakryla krutú realitu
Verejnosť bola fascinovaná a vystrašená zároveň. Každé ďalšie úmrtie spojené s výskumom bolo neúprosne pripisované ghotickému prekliatiu, pričom učebnice dejepisu tento mýtus živili celé desaťročia. Málokto však hľadal odpovede tam, kde skutočne ležali – v temnej mikroflóre, chemických reakciách a neviditeľných zabijakoch, ktorí čakali na svoju príležitosť v tesne uzavretom priestore viac ako tri tisícky rokov.
