Mrazivá záhada jazera Anjikuni: Kam za jedinú noc bez stopy zmizlo 2 000 ľudí a prečo ostali hrnce na ohni?
Novembrová noc roku 1930 v kanadskej divočine bola chladná, no pre skúseného trappera Joea Labelleho to mala byť len ďalšia bežná zastávka na ceste za kožušinami. Keď sa však priblížil k osade Inuitov na brehu zamrznutého jazera Anjikuni, privítala ho tma a desivé, takmer fyzicky hmatateľné ticho. Osada, ktorá inak pulzovala životom a v ktorej žilo približne dvetisíc ľudí, pôsobila ako zamrznutá v čase, bez jediného štekotu psov či hlasu dedinčanov.
Labelle vykročil medzi stany zo tulenej kože s narastajúcim pocitom úzkosti. Vzduchom sa nešíril dym zo zakúrených pecí a v čerstvo napadnutom snehu nebolo vidieť žiadne stopy, ktoré by naznačovali, že dedinčania miesto v chvate opustili. Keď vošiel do prvého obydlia, naskytol sa mu pohľad, z ktorého mu stuhla krv v žilách: nad vyhasnutým ohniskom stále viseli hrnce s jedlom a na stoloch ležali nedojedené porcie zhnitej ryby.
Všetko vyzeralo tak, ako by obyvatelia zmizli v priebehu jedinej sekundy priamo uprostred svojej každodennej rutiny. Ženy zanechali rozpracované odevy z kožušín s ihlami stále zapichnutými v látke a zbrane, bez ktorých by žiadny obyvateľ severu nevykročil do nehostinnej divočiny, viseli nedotknuté na stenách stanových konštrukcií. V osade nezostala ani jedna živá duša, no nič nenaznačovalo zápas či útok neznámeho nepriateľa.
Vydesený trapper si rýchlo uvedomil, že nemá čo do činenia s obyčajným opustením osady z dôvodu nedostatku potravy či migrácie. Ak by obyvatelia odišli dobrovoľne, vzali by si so sebou svoje zbrane, záprahové psy aj teplé oblečenie. Namiesto toho tu ostalo úplne všetko – okrem samotných ľudí, ktorí akoby sa jednoducho vyparili do mrazivého nočného vzduchu.
