Mrazivý incident pri jazere Anjikuni: Kam za jedinú noc bez stopy zmizlo 2 000 obyvateľov osady?
Noc v novembri roku 1930 bola neúprosná. Kanadskou divočinou sa preháňal ľadový vietor a skúsený traper Joe Labelle hľadal útočisko pred vyčíňaním arktického počasia. Smeroval k obslužnej osade pri jazere Anjikuni, ktorú dobre poznal. Očakával praskajúci oheň, vôňu pečeného mäsa a teplé privítanie od priateľských Inuitov, ktorí tu po generácie žili v pevnej komunite. Namiesto tohto hrejivého výjavu ho však čakala mrazivá nočná mora, ktorá dodnes nedáva spávať záhadológom ani historikom.
Keď Labelle vstúpil do osady, zasiahlo ho ticho také hrobové, že počul len vlastný dych a pískanie vetra. Nikde nepobehovali deti, neštekali ťažné psi a z komínov nevystupoval ani najmenší prúžok dymu. Dedina, v ktorej ešte pred pár dňami pulzoval čulý život viac ako dvoch tisícov ľudí, pôsobila ako obrovský cintorín bez tiel. Traper uchopil svoju pušku a s búšiacim srdcom sa pobral preskúmať prvé obydlia.
Prázdne obydlia a nedojedená večera
To, čo našiel vo vnútri stanov a drevených chatrčí, mu vyrazilo dych. Na ohniskách stále stály hrnce s jedlom, ktoré pred časom vychladlo a zamrzlo. Na stoloch ležali rozpracované odevy z kožušín, v ktorých boli zapichnuté kostenné ihly – akoby krajčíri odbehli len na jedinú sekundu. Neboli tu žiadne stopy po boji, žiadne krvavé škvrny ani znaky panického úteku. Všetko vyzeralo tak, akoby 2 000 ľudí v jednom jedinom momente jednoducho prestalo existovať.
Skutočný des však prišiel vo chvíli, keď si Labelle všimol zbrane. V podmienkach nehostinnej arktickej prírody bol lovec bez pušky odsúdený na istú smrť. Pri dverách obydlí však stáli opreté všetky zbrane, ktoré tu obyvatelia zanechali. Zostali tu aj zásoby jedla, odevy a kompletné vybavenie na prežitie. Ak obyvatelia osady odišli, urobili tak dobrovoľne, bez svojich vecí a priamo do náručia bielej smrti, čo nedávalo absolútne žiadny zmysel.
