Najdesivejšou časťou celého vyšetrovania bolo zistenie, ktoré prišlo až o niekoľko mesiacov neskôr. Niekto anonymne poslal na políciu jej digitálny fotoaparát, ktorý sa našiel v úplne inej časti krajiny. Posledná fotografia v pamäti prístroja neukazovala krajinu, ale len rozmazanú, čiernu hmotu, ktorá pripomínala ľudskú siluetu bez tváre. Expertíza potvrdila, že snímka bola vytvorená v presne tom istom čase, keď sa dievča stratilo, avšak podľa GPS súradníc sa fotoaparát nachádzal hlboko v jaskynnom systéme, do ktorého by sa človek bez špeciálneho vybavenia nikdy nedostal.
Vyšetrovatelia, ktorí na prípade pracovali, dodnes opisujú pocit nevysvetliteľného nepokoja, ktorý ich počas celého vyšetrovania sprevádzal. Hovorí sa o podivných zvukoch v noci, výpadkoch elektriny v kanceláriách a o pocite, že niekto, alebo niečo, ich neustále pozoruje. Prípad bol oficiálne uzavretý ako zmiznutie bez cudzieho zavinenia, no v spisoch zostala poznámka, ktorú tam napísal vyšetrovateľ krátko pred odchodom do dôchodku: „Niektoré miesta na Slovensku jednoducho nechcú, aby sme poznali celú pravdu.“
Či už ide o paranormálne javy, neobjasnené anomálie v elektromagnetickom poli, alebo prítomnosť niečoho, čo naša veda zatiaľ nedokáže identifikovať, Tribeč a podobné lokality na Slovensku zostávajú varovaním. Možno je lepšie nechať niektoré otázky nezodpovedané, pretože odpoveď, ktorú hľadáme, by mohla otriasť naším chápaním reality viac, než sme ochotní pripustiť. Záhada dievčaťa z Tribeča tak naďalej zostáva mementom, že za hranicou viditeľného sveta existuje niečo, z čoho mrazí aj tých najodvážnejších z nás.
