Záhada jazera Anjikuni: Kam za jedinú noc bez stopy zmizla celá dedina a prečo zostali hroby vykopané?
Vyprázdnené hroby a záhadné svetlá
Vykopané a úplne prázdne kamenné hroby predkov predstavovali pre Labelleho obrovský šok, pretože rušenie odpočinku mŕtvych je v inuitskej kultúre najprísnejším tabu. Ťažké kamenné mohyly boli roztvorené a ľudské pozostatky zmizli bez toho, aby okolité záveje niesli akékoľvek stopy po divokej zveri alebo ľudských krokoch. Bolo nepredstaviteľné, aby vyhladovaní Inuiti namiesto boja o život vykopávali zmrznutú zem a odnášali tiel svojich predkov neznámo kam.
Do celého incidentu navyše vstúpil prvok, ktorý neskôr fascinoval záhadológov po celom svete. V čase, keď mala osada zmiznúť, hlásili iní trapperi aj hliadky Kanadskej kráľovskej jazdeckej polície čudné úkazy na oblohe nad jazerom Anjikuni. Na tmavom polárnom nebi sa objavovalo záhadné bledomodré svetlo neznámeho pôvodu, ktoré sa zväčšovalo a menilo svoj tvar na plynulo sa pohybujúci svietiaci valec.
Oficiálne vyšetrovanie a narastajúci prízrak
Vystrašený Labelle okamžite prešiel kilometre mrazivej pustatiny, aby o neuveriteľnej udalosti informoval najbližší telegrafný úrad. Keď na miesto dorazili vyšetrovatelia z policajnej stanice, potvrdili trapperove slová a začali rozsiahle pátranie po stope viac ako tridsiatich zmiznutých duší. Vyšetrovatelia zistili, že v dedine nikto nebol už najmenej dva týždne, no čerstvý sneh nepokrýval žiadne odchádzajúce stopy, akoby celá populácia odletela priamo do oblakov.
Teórie o osude dedinčanov sa začali množiť obrovským tempom a siahalo sa po všetkých možných vysvetleniach. Jedni hovorili o vyčíňaní neznámeho arktického demóna Wendiga, iní spomínali masovú hystériu či náhlu časovú trhlinu, ktorá osadu pohltila. Vzhľadom na neobvyklé svetelné úkazy sa však najpopulárnejším vysvetlením stalo tvrdenie, že obyvatelia boli obeťou masového únosu mimozemskou civilizáciou.
